Za obojkom stojí Tiffany.

Je to naša zlatá retríverka.

Roky som viedol firmu, k tomu doma dve deti. Väčšinu dňa niekto niečo potrebuje a hlava beží ďalej aj dlho po tom, čo zavriem notebook. Prechádzka s Tiffany bola po celý ten čas môj liek. Telefón vo vrecku, tempo podľa nej. Ide napred a občas sa otočí, či idem tiež. Je to naša hodina, moja a jej.

Potom bola jedného dňa zvláštna. Pomalšia, tichšia, akoby si dávala deň voľna.

K veterinárovi sme šli skôr pre pokoj v duši. O pár hodín ju operoval — musel jej vybrať maternicu. Bola v ohrození života.

Všimli sme si to len tak-tak. Rozdiel medzi „dnes je nejaká tichá“ a „ideme hneď“ držal jediný môj dojem. Verím, že keby vtedy mala na krku niečo, čo počíta, koľko mala pohybu a ako spala, boli sme tam o deň skôr.

Po pätnástich rokoch som vedenie firmy odovzdal kolegovi. Zrazu bol čas zastaviť sa a rozmyslieť, čo ďalej. Vyšlo mi z toho jedno pravidlo: čokoľvek začnem, musí dávať zmysel priamo v tom, čo predávam. Pomôcť má každá jedna objednávka, sama o sebe.

Pri obojku to viem povedať konkrétne. Pes dostane viac priestoru, lebo jeho človek ho pokojnejšie pustí z vôdzky. Ten človek vie, ako sa pes vyspal a koľko mal dnes pohybu. A veterinár k vete „bola nejaká zvláštna“ dostane aj čísla.

Doma jej hovoríme Tifi. Po nej sa volá Tifik.

Tiffany je dnes v poriadku a chodíme na tie isté prechádzky ako predtým. Prvý obojok, ktorý zložíme, bude jej.